Kto si, čo si...

Zaklonila hlavu a smiala sa.
Zbožňovala som jej smiech. Trochu pripomínal opičie zvuky.

Mnohým príbehom dodávajú ten správny šmrnc, slová o depresiách, o nevhodnom smiechu, o spontánnom sexe, o nevyhasnutej cigarete. Nech. My sme to tak nechceli. Mali sme svoj pŕhľavový čaj a vlastný pohľad na život.

Mali sme skoré rána, voňavé seno a mozole na rukách.

Začiatky boli ťažké, predsa, žiadalo si to, postaviť sa za seba proti všetkým... povedať rodine o skončení štúdia, skromne odpovedať na dotieravé otázky známych aj neznámych a plakať.
Z nepochopenia. Z bezradnosti. Z ľútosti. Zo samoty.
Ale prešlo to. Nič netrvá večne. Dodnes sa čudujem, že som našla odvahu seknúť s tým. So všetkým. Ale to som sa už opäť dostala do súčasnosti a tam to končí...